História

Vznik a vývoj obce do roku 1918 

Vznik a vývoj Muránskej Zdychavy je tesne spätý s dejinami muránskeho panstva ako jeho súčasti. V daňovom registri z roku 1427 medzi príslušenstvom panstva, ktoré v tom čase patrilo Jurajovi, synovi palatína Leustacha, sa spomínajú tieto osady a počet usadlostí v nich: Jelšava 155 usadlostí, Mníšany 20, Roštár 31, Lubeník 9, Revúca 70, Revúčka 8, Dlhá Lúka 29, Mokrá Lúka 25, Chyžné 25, Muráň 24, Lehota 7, Teplica 3, Monyoroš 10, Jelšavica 7, Lehota 5 a nakoniec 3 osady bez mena s jednou, troma a štyrmi usadlosťami. Historik B. Ila dokázal, že Lehota s piatimi usadlosťami ležala na mieste neskôr vzniknutej osady, z ktorej sa vyvinula Muránska Zdychava. Vznik osady Lehota, podobne ako vznik iných osád s týmto názvom, je výsledkom osídľovacích tendencií feudálnych majiteľov muránskeho hradného panstva. Kolonizačné snahy týchto majiteľov sa výrazne prejavili už v 14. storočí, keď sa muránske panstvo po vzniku osady Vernár dostalo do tesnejšieho komunikačného spojenia so Spišom. Majitelia muránskeho panstva, synovia palatína Leustacha, Dežo, Leustach, Roland a Štefan, uzavreli roku 1321 dohodu so synmi hranovnického a kubašského šoltýsa zo Stojan, Hilbrandom ml. a Eliášom. Na základe tejto dohody sa spomenutí spišskí šoltýsi stali kastelánmi Muránskeho hradu, dostali do vlastníctva malý majetok a v každej osade, v ktorej bolo vyše 40 usadlostí, mali mať dve slobodné kúrie (dvory), ďalej im mali patriť všetky mlyny a pivovary, ako aj zemepánska tretina urbury z baní, ktoré sa tu otvorili. Usadlíci dostali šesťnásťročnú lehotu v platení daní. Po tejto lehote mala každá poddanská usadlosť platiť povinnú daň vo výške jedného ferta, čiže štvrtiny hrivny (52 – 61 g. striebra). Tretina z tejto dane patrila šoltýsom, cirkev si vyberala desiatok. 
Muránske panstvo získali roku 1433, po smrti Juraja z Jelšavy, spolu s fiľakovským panstvom Peréniovci za pôžičku 3300 zlatých. Ako vtedajšie ďalšie stredisko muránskeho panstva sa spomína hrad Jelšava. Roku 1430 v spore Peréniovcov s Bebekovcami, ktorí si robili nároky na muránske panstvo, sa medzi príslušenstvom panstva spomínajú mestečka Jelšava, Revúca a osady Dlhá Lúka, Chyžné, Lubeník, Malá Jelšava, Teplica, Šivetice, Prihradzany, Mníšany, Monyoroš, Muráň s mýtom, Revúčka, Mokrá Lehota, Umrlá Lehota a Sarlo. B. Ila, ktorý sa s názvom osady Sarlo stretol už v donačnej listine z roku 1435, stotožňuje a v súlade s ním aj P. Ratkoš, osadu Sarlo s jednou z Lehôt, uvádzaných v daňovom registri z roku 1427. Táto stredoveká osada zanikla a na jej mieste sa v období valaskej kolonizácie vytvorila nová obec, založená na valašskom práve. Roku 1454 sa označovala názvom Oláhfalu, čiže Valaská obec. 
Rozhodujúcim činiteľom pre ďalší rozvoj Muránskej Zdychavy bolo pastierske osídľovanie muránskeho panstva, založené na valašskom práve, ktoré vzniklo aplikáciou roľníckeho práva na pomery polousadlého obyvateľstva, zaoberajúceho sa chovom dobytka, najmä oviec, kôz a bravov. Podstata valaského práva spočíva v tom, že uhorská šľachta roku 1465 tých usadlíkov, na ktorých sa vzťahovalo valaské právo, oslobodila od platenia dane. Ak bolo obyvateľstvo v náboženskom rozpore s učením katolíckej cirkvi, neplatilo ani cirkevný desiatok. Takými boli valasi pravoslávneho náboženstva. Cirkevný desiatok si od valachov na muránskom panstve vynucovali feudálni vlastníci Muránskeho hradu, ktorým ostrihomský arcibiskup prenajal vyberanie cirkevného desiatku. 
Kedy začali na muránske panstvo, a teda aj do Muránskej Zdychavy, prichádzať prví valaskí usadlíci, nie je presne známe. Prvé písomné správy o valachoch v Gemeri sú v listine kráľa Žigmunda z roku 1426. Kráľ v listine napomína pánov Plešivca, Bebekovcov, ktorí aj napriek kráľovskému zákazu, aby sa nikto zo šľachty, najmä na Spiši na rozhraní usadlej zeme neopovážil mať valachov na svojej pôde alebo vo svojich lesoch, povolávali valachov z cudzích krajov a usadzovali ich v lesoch pri Štítniku. Prví valaskí pastieri prichádzali na muránske panstvo pred rokom 1454, pretože názov Oláhfalu, ktorý sa prvý raz uvádza v tomto roku, poukazuje na taký silný zásah valaských pastierov do osady Sarlo, že úplne zmenil jej pôvodný charakter. 
Otázkou je, aké boli príčiny valaskej kolonizácie v Muránskej Zdychave a odkiaľ sem prichádzalo valaské obyvateľstvo. Rozhodujúcou príčinou valaského osídľovania muránskeho panstva bola snaha jeho feudálnych pánov ďalej zveľaďovať svoje bohatstvo využívaním holých, ale aj lesnatých plôch na chov dobytka, najmä oviec a kôz. Ďalšou príčinou bolo zvyšovanie počtu obyvateľstva na panstve. Valaské obyvateľstvo sa stávalo jedným zo zdrojov doplňovania hradnej vojenskej posádky vo vojnových časoch, či už v bojoch habsburských žoldnierov s hajdúchmi J. Zápoľského, Mateja Bašu s cisárskym generálom Mikulášom zo Salmu, alebo v dlhotrvajúcich bojoch s Turkami. Možno predpokladať, že okolnosťou, ktorá viedla valaských pastierov k tomu, aby sa usadili v Muránskej Zdychave, bol krutý útlak na pôvodnom panstve, ďalej valaské slobody, ktoré umožňovali valaským pastierom slobodnejší život v porovnaní s krutý vykorisťovaním poddanských roľníkov. Príčinou bol aj turecký útlak, pred ktorým mnohí poddaní utekali na menej exponované miesta, akým bola aj Muránska Zdychava, poskytujúca nielen výhodné podmienky pre pastiersky spôsob chovu dobytka, najmä oviec, ale aj bezpečnosť pred Turkami. 
Problémom je i skúmanie etnicity pôvodného obyvateľstva Muránskej Zdychavy a ich pôvodu, odkiaľ, z ktorých panstiev prichádzali. Prúdy pastierskeho a k pastierom sa pridávajúceho obyvateľstva prenikali do Gemerskej župy sporadicky, v málopočetných a neorganizovaných skupinách. V daňových registroch muránskeho panstva z roku 1551 sa valasi uvádzajú v kolónke „Proventus a Ruthenos ad arcem Muran pertinentibus“. Medzi deviatimi obcami, ktoré platili valaskú daň, je i Muránska Zdychava. O rok neskôr sa uvádza pod titulom „Ratio ovium, pecunilis emptarum a Ruthenis; Ratio caseorum a Walachis proventium; Ratio cingulorum a Ruthenos proventium“. Z titulov je zrejmé, že Rusíni a valasi znamenali vtedy jedno a to isté, pretože valaské rodiny sú uvedené raz tak, druhý raz onak. To znamená, že v 16. storočí boli v Muránskej Zdychave len valasi a platili valaskú daň. Výšku dane poznáme z protokolu, ktorú pod prísnou prísahou spísal hradný úradník Imre roku 1564 pre potreby cisárstva. Valaská daň predstavovala: od 100 starých oviec 2 ovce, od 100 jahniat 2 jahňatá, ďalej 1 kus filcu (vlnená prikrývka na koňa), 1 gurtňu (popruhy) a 2 kusy syra. Keď pastier nemal nijaké stádo, od celého dvora musel ročne odovzdať 3 kunie kožky, z poldvora 2 kunie kožky. Roľníci platili ročne 1-2 zlaté v dňoch alebo štyroch splátkach, boli povinní pracovať na pánskom majetku a odovzdať naturálnu daň z ovsa. 
Riešenie problému etnicity obyvateľstva v Muránskej Zdychave sťažuje výmena obyvateľstva, ktorá sa udiala niekoľkokrát. Masová výmena sa uskutočnila počas tureckých nájazdov. Po prvom veľkom nájazde tureckých vojsk do Muránskej doliny roku 1556 obec ostala pustá až do roku 1570. Pri určovaní etnicity možno použiť niekoľko kritérií, a to najmä analýzu osobných mien, zvláštnosti pastierskeho spôsobu života, mien obyvateľov Muránskej Zdychavy s menami v niektorých horehronských obciach. Možno vysloviť predpoklad, že odkiaľ prichádzali kolonizačné pastierske prúdy do Pohorelej, Polomky, Závadky, Šumiaca, Heľpy, Telgartu a Vernára, odtiaľ najpravdepodobnejšie prichádzala časť valaských prúdov i do Muránskej Zdychavy. Čiastočná zhoda sa vyskytovala v menách Alexa, Rusnák, Poliak, ktoré sa objavili na muránskom panstve po roku 1584, teda po ďalšom veľkom nájazde Turkov do severného Gemera, po ktorom znova nastala veľká výmena obyvateľstva. Rozdiel je v tom, že kým meno Rusnák, ktoré sa v rokoch 1584-1618 vyskytovalo v Šumiaci 15 ráz, v Telgarte 9 ráz, meno Poliak v Pohorelej 7 ráz, v Muránskej Zdychave sa v spomenutom období tieto mená vyskytovali len ojedinele, vo väčšom počte až po roku 1685. 
Pravda, zachovať si meno Poliak mohli usadlíci, ktorí sem prišli z poľského územia iba v nepoľskom, v tomto prípade v slovenskom prostredí. Vyskytujú sa však typické poľské mená ako Siman, Sekierski, neskôr Sekerák. Častejší je výskyt mien charakteristických pre ukrajinské etnikum, ako Ivan, Nikolaj, Ignat, Ihnat, Štec, Štec-Babic, Štec-Rusnák, a i. Prítomnosť pravoslávnych valachov (rusnákov) i Rusínov (Ukrajincov) zo Spiša, Šariša a Zemplína v Muránskej Zdychave, ako aj na muránskom panstve vôbec, je dokázateľná. Výmena obyvateľstva sa diala aj potom, keď už nemožno hovoriť o valaskej kolonizácii, teda v 17. a v nasledujúcich storočí. Počet mien poukazujúcich na rusínsku a poľsko-goralskú etnickú zložku sa mierne zvyšuje. Dokazuje to častejší výskyt mien Rusnák, Poliak, Siman, Sekerák, Oravec, ktoré sú tu známe a silnejšie zastúpené aj dnes. Okrem týchto mien ďalšie, ktoré sa v Muránskej Zdychave často vyskytujú, sú z neskorších období a svedčia o tom, že počet obyvateľstva rástol: ide napr. o mená Kassai – Uhrín (1695), Gordian (1725), Guliarik (1773), Kubej (1773), Sokol (1773), Švoňavec (1773), Uhliar (1773), Vojtko (1773). Skladbu obyvateľstva dozaista ovplyvnil mor v rokoch 1709 – 1710, ktorému padlo za obeť 136 osôb, z toho 20 samostatných valaských gazdov a okolo 100 detí nad 12 rokov. 
B. Ila, použijúc za kritériu pre určenie etnicity obyvateľstva Muránskej Zdychavy len osobné mená, obyvateľov mylné pokladá za Ukrajincov. Okrem toho, že toto kritérium nie je dosť spoľahlivé, B. Ila nebral do úvahy mnoho mien miestnej i gemerskej proveniencie. Osobné mená miestneho i gemerského pôvodu, ktoré sa objavujú len v určitých obdobiach a nie sú stále, dokazujú, že osoby s týmito menami sa usadili v Muránskej Zdychave len na krátky čas ako na menej exponovanom a preto bezpečnejšom mieste pred Turkami, alebo prišli sem z panstva, na ktorom panoval silnejší feudálny útlak. Obyvateľstvo ukrajinského a poľsko-goralského pôvodu postupne splynulo so slovenským v jeden celok, charakteristický pre Muránsku Zdychavu, ktorý sa odlišoval od susedných obcí Gemera, i keď nie takou mierou, ako sa odlišovali obyvatelia Šumiaca alebo Vernára od obyvateľov stredogemerských obcí. 
Pri riešení problému národnostného pôvodu obyvateľov Muránskej Zdychavy môže len málo povedať ďalšie kritérium, a to zvláštnosti pastiersko-valaského spôsobu života. Valasko-pastierska práca podmieňovala charakter obydlia valachov, ich odev, stravu, povahové črty, spôsob spoločenských stykov, ktoré v rozvíjajúcej sa materiálnej základni Gemera, kde najprogresívnejším výrobno-spoločenským odvetvím bolo baníctvo a železiarstvo a valasko-pastiersky spôsob života sa stával postupne niečím výnimočným, pôsobili čoraz viac dojmom archaickosti, a tým aj určitej cudzoty. Cudzím prvkom nebola iná národnosť valaských pastierov, pretože národnostné rozdiely sa spoločným vývinom postupne strácali, ale samotná práca obyvateľov Muránskej Zdychavy a jej vplyv na spoločenský život ostávali. Každý obyvateľ Muránskej Zdychavy, či už pôvodom Slovák z Gemera, alebo Ukrajinec resp. Poliak, teda bez ohľadu na národnostný pôvod, pôsobil dojmom cudzoty len preto, že pracoval a žil inakšie než obyvatelia susedných dedín, hovoril iným nárečím a inakšie sa obliekal. 
To isté možno tvrdiť i o náboženstve. V horehronských obciach obyvatelia si uchovali prvky tej náboženskej ideológie a tradícii, ktoré boli bežné v ich pôvodnom bydlisku. O Muránskej Zdychave nie sú také podrobné správy ako o horehronských obciach. Je však známe, že v období reformácie v zmysle hesla Cuius regio, eius religio obyvatelia síce prešli násilím na protestantskú vieru, ale povinnosti voči ev. a. v. cirkvi si neplnili, o čom svedčí záznam vo vizitačnej zápisnici muránskeho kontubernia z roku 1596. V zázname sa uvádza nielen to, že si neplnia náboženské povinnosti, ale stávajú sa ev. a. v. cirkvi na odpor. Dnes sú obyvatelia Muránskej Zdychavy väčšinou rímsko-katolíckeho vierovyznania. 
Závažné slovo v otázke národnostného pôvodu obyvateľov Muránskej Zdychavy môže povedať dialektológia. V dôsledku sociálnej izolovanosti obyvateľov Muránskej Zdychavy a nedostatku komunikačných možností možno nájsť v zdychavskom nárečí aj dnes zvyšky jazykových odlišností vo väčšej miere než v iných stredogemerských nárečiach. 
V tejto súvislosti nás môže zaujímať, kedy v Muránskej Zdychave začal zanikať valasko-pastiersky spôsob života. Táto problematika je závažná, pretože zároveň pomáha odpovedať na ďalšiu otázku, kedy vzniká terajší systém hospodárenia, ktorý je pre obec taký typický. Možno predpokladať, a dokazujú to aj historické pramene, že valasko-pastierske obyvateľstvo sa najprv nasťahovalo do osady, ktorá tvorila sústredené jadro, a potom sa usadilo s dobytkom v určitej oblasti chotára. Pre nedostatok pôdy okolo jadra si pôdu získavalo v tej časti chotára, v ktorej chovalo dobytok. Tak vznikli pôvodné sídla a hospodárstva, pričom jedno z nich nadobudlo funkciu filiálneho hospodárstva. Analogická situácia je v Muránskej Dlhej Lúke a Rejdovej, na ktoré sa odvoláva preto, lebo o týchto dvoch obciach sú dôkazy v historických prameňoch. Valaské obyvateľstvo sa v Muránskej Dlhej Lúke usadzovalo tak, ako prichádzalo, a to po skupinách, a postupne obsadzovalo určité časti chotára, kde popri pasení oviec pestovalo obilie na pôde, ktorú získalo klčovaním lesa. Takto pripravená pôda na poľnohospodárske obrábanie sa v nárečí volala kopan. Valachov, ktorí tvorili v Muránskej Dlhej Lúke roku 1636 asi polovicu obyvateľstva obce, Muránske bratstvo odlišovalo od obyvateľov žijúcich len v dedine – jadre a vymáhalo od valachov cirkevnú daň. 
Proces zániku valaského spôsobu života a práce v Muránskej Zdychave má tie isté príčiny, pre ktoré zanikol na muránskom panstve vôbec. Turecké prepady spôsobili, že medzi valachmi sa nachádzalo vždy viac roľníckych rodín, ktoré neplatili daň z obilia preto, lebo podliehali valaskému právu. To neušlo pozornosti ani cirkvi ani panstvu, ktoré v 17. storočí útočilo proti valaskému právu. Valasi odrazili útok cirkvi tým, že roku 1605 získali od cirkevnej vrchnosti listinu, ktorou boli natrvalo oslobodení od platenia cirkevného desiatku. Významnú úlohu v spore zohralo 86 valaských gazdov z Heľpy, Chyžného, Kopraša, Mníšan, Muráňa, Muránskej Lehoty, Muránskej Dlhej Lúky, Muránskej Zdychavy, Polomky, Šumiaca a Vernára, ktorí vlastnili spolu 12 727 kusov oviec. 
Valasi v Gemerskej župe nemali osobitné politické slobody ani vlastnú organizáciu a do roku 1605 ani svoje práva dané písomne. Uchovávali si ich tradíciou. Boli poddanými muránskych hradných pánov a spolu s roľníkmi, baníkmi, hámorníkmi a uhliarmi pomáhali vydržiavať nákladný dvor muránskeho panstva. Jedným z viacerých nepriateľov valachov v 17. storočí bol palatín František Vešeléni. Na krytie výdavkov svojho nákladného života na hrade a mimo neho potreboval veľa vecí a peňazí, ktoré získaval z daní. Snažil sa preto vymôcť dane i od valachov, ktorí ich na základe privilégií neplatili. Vzal do prenájmu cirkevný desiatok, proti ktorému valasi bojovali, roku 1659 predostrel spor s valachmi na sneme, kde bola uzákonená zemepánska nóna a tým mlčky schválený cirkevný desiatok nielen z oviec, ale aj z obilnín. To bolo príčinou ďalšieho sporu, ktorí viedli valasi vyše 200 rokov. V snahe získať ďalšie finančné prostriedky F. Vešeléni roku 1661 potvrdil výsady valachom, ale za poplatok 1000 ríšskych toliarov. Kráľovská komora, ktorá po smrti palatína F. Vešeléniho znova prevzala muránske panstvo, roku 1668 žiadala od valachov 8 ríšskych toliarov za nové potvrdenie ich slobôd. 
Nepriateľom valachov bol aj gróf František Kohári, pretože aj on bažil po cirkevnom desiatku a dal príkaz na jeho vyberanie. Okrem toho muránski feudáli začali podporovať rozvoj banského a železiarskeho podnikania, čo bolo podmienené výrobou dreveného uhlia. Valasi, usilujúci sa rozširovať svoje pastviny, začali vyrubovať staré lesy. Mladé porasty spásal dobytok. Cisárska vrchnosť preto obmedzovala počty i práva valachov, preto začal počet oviec klesať. Na začiatku 17. storočia spomínaných 86 valaských gazdov, bývajúcich v 11 obciach muránskeho panstva, vlastnilo 12 727 oviec, takže na jednu obec pripadalo priemerne 1724 oviec. Roku 1724 sa v 18 dedinách muránskeho panstva nachádzalo už len 2648 oviec, čiže priemerne 146 oviec v jednej osade. V priebehu 100 rokov poklesol stav oviec na muránskom panstve desaťnásobne. Valasko-pastierske zameranie zaniklo na začiatku 18. storočia splynutím valachov s roľníkmi. Splynutie nebolo úplné, čo potvrdzuje aj situácia v Muránskej Zdychave. 
Včleňovanie valachov medzi roľníkov bolo zložité. V Muránskej Zdychave a pravdepodobne i v iných valaských obciach, medzi usadlým roľníckym obyvateľstvom chýba veľa mien, ktoré prv patrili valachom. To znamená, že valasi s týmito menami buď náhle vymreli, alebo sa zmenili ich mená, čo je v jednom i druhom prípade veľmi málo pravdepodobné, alebo len veľmi malá časť ich ostala v dedinách, kým väčšina odchádzala na iné panstvá, pravda, nie naraz, ale po jednotlivých rodinách alebo skupinách. Proces splývania valachov s roľníkmi prebiehal rovnakým spôsobom ako v Muránskej Dlhej Lúke. 
Na prelome 18.-19. storočia sa valasi v Muránskej Zdychave už nespomínajú. O zamestnaní obyvateľov L. Bartholomaeides pri opise obce Muránska Zdychava poznamenal, že sa zaoberajú poľnohospodárstvom, uhliarstvom, povozníctvom a chovom dobytka. 
Tempo rastu obce Muránska Zdychava sa zrýchlilo v 19. storočí. Roku 1773 tu žilo 22 sedliakov a 14 želiarov, na prelome 18.-19. storočia obec už pozostávala z 57 domov a 498 obyvateľov, roku 1828 mala 61 domov a 606 obyvateľov, na prelome 19.-20. storočia 95 domov a 579 obyvateľov. 
Do života obyvateľov Muránskej Zdychavy, ako aj pracujúceho ľudu inde na Slovensku, hlboko zasiahla prvá svetová vojna, ktorá mala v obci nepriaznivé hospodárske, sociálne i mravné následky. Aj v Muránskej Zdychave celá ťarcha starosti o rodiny a ich existenciu spočívala na ženách a starcoch, lebo mladí muži boli na fronte. Život v obci bol o to ťažší, že ťažké výrobné podmienky kládli mimoriadnu náročnosť na fyzickú silu človeka. 


Muránska Zdychava v období 1919 – 1945 

Hospodárske následky vojny trvali i v prvých rokoch buržoáznej Československej republiky. Ich prekonávanie na Slovensku spomaľovala dezindustrializačná politika vládnucej českej a slovenskej buržoázie, ktorej padlo za obeť 685 závodov rozličnej veľkosti. Vinou tejto politiky sa roku 1923 zastavila ťažba magnezitu v Lubeníku a roku 1925 prestali pracovať Coburgove železolejárne v Chyžnian Vode (teraz Lubeník). Prácu obmedzila aj Rimavsko-muránsko-šalgotariánska banská a železiarska spoločnosť, ktorá mala monopol na ťažbu železnej rudy v Sirku a Železníku a vlastnila veľké plochy lesov v Gemeri. Likvidácia priemyslu v Muránskej doline v prvej polovici 20. rokov 20. storočia neznamenala nezamestnanosť len banských robotníkov, ale aj stratu pracovných príležitosti vo výrobe, ktorá súvisela s banským a železiarskym priemyslom a ktorá bola doplnkovým zamestnaním obyvateľov Muránskej Zdychavy. Hlavným zamestnaním bolo drevorúbačstvo, uhliarstvo a povozníctvo. 
Mnohí muži odišli za prácou do USA a Kanady. Nebolo takmer rodiny, z ktorej by niekto nebol odišiel pracovať do Ameriky. Začiatky vysťahovalectva v Muránskej Zdychave spadajú do obdobia pred prvou svetovou vojnou, keď išli „skúsiť šťastie“ za more len niekoľkí, medzi nimi Daniel Kubej, Ján Kubej-Jánošík, Daniel Poliak z Hlbokého a i. Hromadné vysťahovanie nastalo v rokoch 1923-1924. Mnohí z vysťahovalcov tam aj ostali. Informátori si spomenuli na Juraja Gordiana, Pavla Oravca-Horáčika, Jána Poliaka, Ondreja Poliaka, Ondreja Simana-Hevedera, Pavla Snopku, Jána Sokola, Martina Sokola a ďalších. 
Hospodárska kríza v rokoch 1929-1933 neobišla ani Muránsku Zdychavu. Pracovné príležitosti zanikli, celková spotreba mäsa klesla, čím sa stal chov dobytka pre obyvateľov Muránskej Zdychavy nerentabilným. Veľmi skoro sa začali prejavovať následky krízy, hlad, bieda, ktorú zvyšoval alkoholizmus. V 30. rokoch v Muránskej Zdychave prosperovali dve krčmy. Správca školy do obecnej kroniky napísal: „Ľudia sa živia najviac zemiakmi. Chleba nemajú v niektorých rodinách ani raz do roka. Keby nebolo zemiakov, ľudia by pomreli hladom.“ 

Vývoj obce v období 1945 – 1989 

Obec bola oslobodená 26. januára 1945 bez strát aj napriek tomu, že nemecké vojská vybudovali medzi Revúčkou a Muránskou Zdychavou silné opevnenie. 
Front Muránsku Zdychavu priamo nezasahoval, ale jej hospodárstvo silne utrpelo. Životné podmienky sa počas druhej svetovej vojny ešte viac zhoršili. Nový správca školy, ktorý zaujal túto funkciu po oslobodení obce a ktorý sa s takým ťažkým životom, aký bol v Muránskej Zdychave, stretol po prvý krát, nevedel nájsť pre zápis do kroniky obce vlastné slová, preto použil text piesne: „Zdychava, Zdychava, aká si boľavá, bo spod teba tečie vodička krvavá. Len skala na skale, beda šuhajkovi, čo sa sem dostane“. 
Štátne orgány, poznajúc situáciu v Muránskej Zdychave, snažili sa pomôcť tým, že navrhli obyvateľom, aby sa presídlili do južných, úrodných častí Gemera medzi obyvateľov maďarskej národnosti. Presťahovalo sa len niekoľko rodín: rodina Jozefa Sokola, Juraja Uhliara, Jána Gordiana a ďalšie, ale ostalo ich tam len málo. Ostatné sa z Hucína, Králika, Tornali a z iných obcí, kde sa dočasne usadili, po 2-3 rokoch vrátili späť do Muránskej Zdychavy. 
Prvým výrazným krokom k likvidácii izolovanosti obce sa stalo zavedenie pravidelného autobusového spojenia na trati Revúca – Revúčka –Muránska Zdychava – Karafová a späť (1948). 
Zaostávanie spoločenského života v obci, ktoré sa prejavovalo nedostatkom vlastných kultúrnych podujatí a ich nahradzovaním kultúrnymi brigádami z okolitých obcí, sa odôvodňovalo nevhodnými materiálnymi podmienkami. V rokoch 1959 – 1960 preto v obci postavili dom kultúry. 
V rokoch 1959 – 1960 sa elektrifikovala prevažná časť obce, ba elektrickú energiu majú aj niektoré odľahlé časti, napr. na Štefkovom dieli. Zavedením elektrickej energie vznikol predpoklad na inštalovanie miestneho rozhlasu, ktorý sa po prvýkrát ozval v roku 1965. 
Výstavba televízneho prevádzača na vrchu Kyšera roku 1971 umožnila pôsobnosť ďalšieho masovokomunikačného prostriedku – televízie.